Cieľ misie: vypočujeme si Český Filharmonický Sbor Brno, konkrétne Mahlerovu „Tragickú“, budeme sa tváriť, že nás to baví a že tomu rozumieme a po skončení sa s príjemým katarzným pocitom poberieme domov.
Tento odstavec pravdepodobne nikoho nezaujíma, prejdime teda ku gru veci.
Človek nemusí byť redaktorom Vogue, aby v ten večer postrehol do očí bijúcich spoluobčanov, ktorí sa svojím zjavom, slušne povedané, značne líšili od zvyšku návštevníkov.
Čiže, ak patríte medzi ľudí, ktorí si na filharmóniu oblečú:
… v tom prípade sú nasledujúce riadky mierené na vás, priatelia.
Neviem ako vy, ale pre väčšinu ľudí je návšteva takého kultúrneho podujatia, akým je napríklad koncert vážnej hudby, udalosťou výnimočnou a zároveň príležitosťou si na seba konečne navliecť aj niečo iné ako ultimátnu kombináciu tričko-rifle-tenisky. Pre mnohé ženy je práve myšlienka „veď to si oblečiem do divadla niekedy“ spúšťacím mechanizmom nekontrolovateľných investícií peňazí do v poradí už x-tých šiat v priebehu mesiaca.
Jedna vec je mať zo svojho výzoru dobrý pocit, druhou je však fakt, že inštrumentalisti ČFSB sa 2 hodiny namáhajú na pódiu vo frakoch a šatách aj pre vás, čo ste dostali od šéfa lístky zadarmo šomrajúc si popod fúzy, že vám nejaký ten volňásek radšej na hokej alebo najnovší film Zdeňka Trošky mohol dať. Pravdou ostáva, že obliecť sa ako kultúrny človek je minimum, akým možno preukázať aspoň ako-takú úctu voči výkonu účinkujúcich.
Na pohreb prababičky by ste si kanárikovožlté crocsy* a šušťáky Fuma za 123 Kč od Vietnamca neobliekli. Reklamné tričko s logom ČSSD na svoju vlastnú svadbu pravdepodobne taktiež nie.
Tak prečo sa tak macošsky správať k Českému Filharmonickému Sboru Brno?
Tento odstavec pravdepodobne nikoho nezaujíma, prejdime teda ku gru veci.
Človek nemusí byť redaktorom Vogue, aby v ten večer postrehol do očí bijúcich spoluobčanov, ktorí sa svojím zjavom, slušne povedané, značne líšili od zvyšku návštevníkov.
Čiže, ak patríte medzi ľudí, ktorí si na filharmóniu oblečú:
- - pokrkvanú zažltnutú košeľu, v ktorej pripomínate zmrzlinára z cukrárne v Hnúšti nad Žitavou
- - deravé rifle z Kenvela, rok výroby 1996
- - trekingovú obuv, v ktorej vyzeráte, ako by ste si práve odskočili od táboráku, špekáčikov a trampských odrhovačiek Jarka Nohavicu
- - nedáte si ani tú námahu, aby ste svojej fyzickej schránke dopriali aspoň základnú dávku hygieny (t.j. - prostredníctvom mydla a vody - áno, aj taká vec existuje - obmedzíte svoj telesný pach na minimum)
… v tom prípade sú nasledujúce riadky mierené na vás, priatelia.
Neviem ako vy, ale pre väčšinu ľudí je návšteva takého kultúrneho podujatia, akým je napríklad koncert vážnej hudby, udalosťou výnimočnou a zároveň príležitosťou si na seba konečne navliecť aj niečo iné ako ultimátnu kombináciu tričko-rifle-tenisky. Pre mnohé ženy je práve myšlienka „veď to si oblečiem do divadla niekedy“ spúšťacím mechanizmom nekontrolovateľných investícií peňazí do v poradí už x-tých šiat v priebehu mesiaca.
Jedna vec je mať zo svojho výzoru dobrý pocit, druhou je však fakt, že inštrumentalisti ČFSB sa 2 hodiny namáhajú na pódiu vo frakoch a šatách aj pre vás, čo ste dostali od šéfa lístky zadarmo šomrajúc si popod fúzy, že vám nejaký ten volňásek radšej na hokej alebo najnovší film Zdeňka Trošky mohol dať. Pravdou ostáva, že obliecť sa ako kultúrny človek je minimum, akým možno preukázať aspoň ako-takú úctu voči výkonu účinkujúcich.
Na pohreb prababičky by ste si kanárikovožlté crocsy* a šušťáky Fuma za 123 Kč od Vietnamca neobliekli. Reklamné tričko s logom ČSSD na svoju vlastnú svadbu pravdepodobne taktiež nie.
Tak prečo sa tak macošsky správať k Českému Filharmonickému Sboru Brno?
* miere ohavnosti tohoto zvráteného výkriku gumárenského priemyslu dozaista ešte nejaký článok venujem
